V PRVÝ DEŇ VOJNY

            Raz ráno som sa zobudil a počúval hlas z rádií. Nerozumel som, čo sa hovorilo, ale kovové výkriky naznačovali, že sa naozaj niečo stalo. Onedlho som to zistil. Hitler napadol Poľsko. Bombardoval Varšavu a začala vojna.
            Vošiel som do kostola. Kňaz, ktorý slúžil omšu, modlil sa spievanú modlitbu pred pozdvihovaním. Boli to starobylé, nádherné a sväté slová nesmrteľnej Cirkvi. Bol to hlas Cirkvi, Kristovej nevesty, ktorá je vo svete, ale nie je zo sveta. Jej život presahuje a prekračuje vojny, prenasledovania, revolúcie a všetko ľudské zlo, ľudskú krutosť, dravosť a nespravodlivosť. Je naozaj dôstojné a správne vždy a vo všetkom vzdávať ti vďaky, svätý Pane, všemohúci Otče, večný Bože: úžasná modlitba, ktorá znižuje vojny na ich pravú nepatrnosť a bezvýznamnosť pred tvárou večnosti. Takto spievala Cirkev, toto Kristovo Telo, ktoré práve začínalo trpieť a krvácať v ďalšej vojne.
            Cirkev ďakovala Bohu vo vojne, vo svojom utrpení. Nie za vojnu a za utrpenie, ale za jeho lásku, o ktorej vedela, že ju chráni, i nás, v tejto novej skúške. Cirkev dvíhala oči k nemu, videla uprostred tohto diania iba večného Boha, jeho lásku a múdrosť. A jeho chválila, skrze Krista, spolu so zbormi anjelov a svätých...
            Kľačal som pred oltárnou mriežkou a v prvý deň druhej svetovej vojny som z rúk kňaza prijal Krista v hostii. Toho istého Krista, ktorého pribíjali na kríž následky mojich hriechov a hriechov celého tohto sebeckého, tupého a bláznovského sveta ľudí.

(zdroj: Thomas Merton, Sedemstupňová hora, str.  199-200)